Oslovujem Vás, pretože zo svojej skúsenosti viem, že to bývate Vy, kto hľadá pomoc. Napriek tomu, že by ju primárne potreboval Váš blízky, ktorý je poznačený drogami.
Očakávať aktívny záujem o pomoc od neho (nej) je však nereálne. Teda nie úplne, len to percento je mizivé. Vo svojej praxi sa stretávam s tým, že závislosť robí zo života peklo. Nielen ľudom, ktorí sú ňou priamo postihnutí (mimochodom – závislosť je choroba! Vo veľmi malej miere je ovplyvniteľná pevnou voľou chorého!). Dosť často počujem ľudí z blízkeho okolia závislého človeka so zahanbením priznať: „ keby radšej už skapal, bol by aspoň pokoj..“ To hovorí zúfalstvo, obrovský stres a frustrácia, bezmocnosť a hnev.

Možno ste ešte do tohoto štádia neprišli. Ak ste v ňom, alebo mu chcete predísť, skúste:

1. pomôcť v prvom rade sebe. Viem, že to môže vyznievať ako paradoxná rada, ale tam pomoc závislému naozaj začína. Ak chcete pomôcť závislému, vyžaduje si to silu osobnosti. Musíte sa cítiť schopný(á) odolať nátlaku. Takže nájdite si v tom šialenom kolotoči chvíľku len pre seba, chvíľku, kedy budete môcť vydýchnuť a pozbierať sily. Blízki závislých po úspešnej liečbe (minimálne rok abstinencie po absolvovaní liečenia) spätne uvádzajú, že im pomohlo, keď počuli iných rodičov, partnerov,…hovoriť o svojich osudoch. Vtedy si uvedomili, že je nádej na zmenu k lepšiemu a že majú možnosti, ktorými sa môžu o túto zmenu pokúšať. Skúste nájsť skupinu ľudí s rovnakými problémami ako sú tie Vaše. (takéto skupiny sa stretávajú v zariadeniach, ktoré sa venujú liečbe závislostí alebo aj svojpomocne.)

2. vyhľadajte odbornú pomoc. Najúčinnejší spôsob ako závislému pomôcť liečiť sa, je spolupracovať s jeho lekárom, terapeutom. Drogy sa do osobnosti vryjú hlboko, u ťažko závislého ovplyvňujú všetko. Preto ponúkaná pomoc a tlak na zmenu správania závislého musia byt dostatočne silné (spolupôsobenie terapeuta v zdravotníckom zariadení a rodiny doma) a vytrvalé.

3. informujte sa. Liečba závislého spočíva najskôr v zvládnutí abstinenčných príznakov (ktoré sú rôznej intenzity podľa druhu zneužívanej látky, doby užívania,…) a potom – a to už doživotne! (dochádzanie na kluby abstinujúcich,..) – v hľadaní psychických prejavov závislosti a možností ich zvládania. V preventívnych krokoch proti recidíve, v podpore „sociálnej siete“ abstinujúcich.

4. základný prístup pri motivácii závislého k liečbe spočíva (zjednodušene) v postoji: chcem Ti pomôcť. Ak urobíš toto (činnosti, ktoré sa spolu s terapeutom vytipujú ako účinné), ja urobím toto. Vyžaduje si to postupovať premyslene. S úctou k chorému, ale súčasne s vedomím, že si viac nenechám narušovať svoj priestor.

5. nerezignujte. Závislosť je jedným z ochorení, ktoré je zvlášť rezistentné voči liečbe. Málokedy stačí prvá hospitalizácia k úspešnej abstinencii. Ak to prijmete ako fakt, uľahčí Vám to zvládanie recidív chorého. Skôr mu budete vedieť dať ďalšiu šancu bez pocitu rezignácie.

Z vlastnej praxe viem, že dnes úspešne abstinujú aj kedysi „beznádejné prípady“. V podstate si myslím, že môže abstinovať každý, komu zatiaľ drogy nezvratne nepoškodili telo. Väčšinou býva omnoho ťažšie zvládnuť psychickú časť závislosti. Tá fyzická sa síce prejavuje markantnejšie (mohutné abstinenčné príznaky,…), ale je „čitateľnejšia“.
Ak ste po prečítaní týchto riadkov získali aspoň nádej, som rada. To je dobrý začiatok.